V Ontáriu (plocha Francúzka a Nemecka dokopy) nežije veľa slovenských spisovateliek. Takých, čo majú korene kdesi pri Dunaji, pri Botanickej záhrade v Bratislave, a druhú časť v Toronte, či pri jazere Hurón, či v univerzitnom mestečku Guelph. Za tie mnohé roky som sa pravdaže priatelila s mnohými slovenskými rodinami. Sledujem ich osudy, osudy ich detí, a ich detí, a je čo sledovať. Dôsledkom sú moje poviedky, ktorým hovorím kanadské. Keď sa tam zatrbliece humor, je to len dôkaz, že zlá zelina nevyhynie, a ani ukrutný kanadský mráz pŕhľavu nespáli. Pokiaľ ide o slovenskú literatúru, dlho som ju sledovala iba sporadicky. http://korpus.juls.savba.sk:8080/manatee.ks/annotation?pos=183773481&corpname=prim-4.0-public-all

Sestra Moranová však bola veselá ako obyčajne, ba hrávala sa aj s dievčatami na dvore. Zdalo sa, že zdravotný stav ju v roku 1900 pošle na druhý svet, trpela totiž vysokými horúčkami a ukrutnými bolesťami. Bezradným sestrám hovorievala: „Pán Ježiš trpel viac ako ja.“ Neboli ešte antibiotiká, ale vždy bola naporúdzi modlitba jednoduchých duší, ktorá dosiahne od Boha všetko. V polovici novembra krízu prekonala. Sestra Magdaléna mohla vstať, a dokonca zažartovať, že zlá zelina nevyhynie. V nasledujúcich rokoch ju bolesti síce stále sprevádzali, ale úsmev jej nechýbal. Prehlbovala svoj dôverný vzťah s dobrým Ježišom, s ktorým trávila hodiny, keď od bolesti nemohla spať. Istej spolusestre, ktorá tiež trpela, napísala: „Pokús sa modliť a prosiť o milosť, aby si mohla deň čo deň niesť kríž. Prijímaj ho z rúk dobrého Ježiša, a nie z rúk ľudí. Uvidíš, že sa budeš cítiť lepšie.“ A dodala: „Plakať pri Ježišovi je dobre.” Bosco, Teresio: Svätci saleziánskej rodiny. Bratislava: Don Bosco 2003.

Už bola starou smutnou matrónou s dôstojným zovňajškom a so zbožným správaním, mala na sebe sivohnedý habit, ktorý pristal jej skľúčenosti a zvráskavenej tvári, a tentoraz jej napomenutie padlo na úrodnú pôdu, lebo všetci sa bez obrúska pustili do Puncha Costella, niektorí so zdvorilým grobianstvom, iní s výhražnými lichôtkami ho tíšili a napospol mu nadávali, bodaj by ťa, ty mamľas, porantalo, to ti čert musel našeptať, ty naničhodník, ty chriašteľ, ta bravčová papuľa, ty neogabanec, ty kurací rozum, ty zlá zelina, ty vyvrheľ, ty netvor, zavri tú svoju ožratú papuľu, z ktorej smrdí ako z pekla, a dobrý sir Leopold, ktorý mal vo svojom erbe kvet pokoja, jemný majorán, takisto pripomenul, že tento čas je posvätný a zasluhuje si našu najzbožnejšiu úctu. Nech v dome Hornovom pokoj zavládne! Stručne povedané, ledva sa tá výmena názorov uskutočnila, majster Dixon z Márie na Eccles sa so žičlivým úškľabkom spýtal mladého Stephena, prečo sa neodhodlal zložiť rehoľnícky sľub Joyce, James: Ulysses. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1993.

Text dokladu zvýraznené príslovie text dokladu uviesť prameň

Dieťa odovzdala ošetrovateľke , ktorá ho vzala do veľkej osušky. Neuplynuli ani tri minúty. Ann nehybne čakala na verdikt ošetrovateľky. Namiesto neho sa ozval prvý neistý výkrik na dôkaz toho, že vzduch napĺňal ešte stlačené pľúcka. Dieťa žilo. ― Je to chlapec! ― zvolala ošetrovateľka. ― Je takmer biely ako jeho matka... ― A ona? Ann sa pozrela na Isabelle. Anestéziologička prekvapene zdvihla hlavu. ― Naraz jej stúpol tlak ! Neuveriteľné... Táto zlá zelina má pevný koreň: rýchlo sa pozbiera a do dvadsiatich piatich rokov nám ich podaruje zo desať! Ann sa usmiala ― po prvý raz po piatich mesiacoch. Ešte to nevedela, no práve sa uzdravila, vytrhla Hartford zo svojej pamäti ako to dieťa z matkinho brucha. Utíšená, pokojná, starostlivo zastavila krvácanie, vybrala placentu, zatvorila maternicu a brucho. Cítila sa takmer šťastná. 2 Philip Parsons dlho váhal ― päť mesiacov pochybností bolo veľa na muža, ktorého prednosťou bolo práve rýchle rozhodovanie. Thiery, Alain: Chirurgička. Bratislava: S Aktuell 1993.

Nevidel som ho od pohrebu jeho ženy. Skoro som ho nepoznal, taký bol schradnutý. Neuveriteľné, aké stopy zanechala na ňom manželkina smrť, prebehlo mi mysľou a zastavil som sa na kúsok reči. – Ako sa máš? – Nestojí to ani za fajku dymu. Maródujem. Mal by som ísť na operáciu žalúdka, ale bojím sa, že to so mnou dopadne tak, ako sa vraví: Operácia sa podarila, ale pacient zomrel. – Neboj sa, zlá zelina nevyhynie, – zažartoval som. – Veď ja sa nebojím, len sa strasiem. Už to začína ísť dolu kopcom, – odvetil s úškľabkom, ale so smutnými očami a pokračoval: – Keď pobehnem za autobusom, zadychčím sa a srdce mi bije tak, že sa musím zastaviť, aby od ťažoby nepuklo. Ak dačo ťažšie zjem, žalúdok to nestrávi, dostanem kŕče. No a zemiaková a krupicová kaša sa mi už prejedli. Teraz sa liečim mliekom. Len je to drahá medicína. Lászlová, Karin: Kaleidoskop osudov. Ružomberok: Epos 2003.

„Zima je!“ zachripel jeden prievozník a rozťahoval sa na slame, ktorou bola pokrytá mokrá hlinená dlážka. „Veru, nie je teplo!“ prisvedčil druhý. „Mizerný život!...“ Všetci sa uložili. Dvere sa otvorili od vetra a do chyžky zanášalo sneh. Vstať a zatvoriť dvere sa nikomu nechcelo : bolo zima a lenilo sa im. „A mne je dobre!“ zasmial sa Semion zaspávajúc. „Dajže bože každému taký život.“ „Nuž akože, zlá zelina nevyhynie. Teba ani čerti nechcú.“ Zvonku bolo počuť zvuky, podobné psiemu zavýjaniu. „Čo je to? Kto je to tam?“ „To Tatár plače.“ „ Ľaľa ti ho... Čudný človek!“ „Privykne!“ povedal Semion a ihneď zaspal. Onedlho zaspali aj ostatní. A dvere tak aj ostali nezatvorené. Izba číslo 6 Na nemocničnom dvore stojí neveľký pavilón, obklopený celou horou lopúšia, žihľavy a divých konopí. Strechu má hrdzavú, komín sa mu napoly zvalil … Čechov, Anton Pavlovič: Poviedky. Bratislava: Petit Press 2006.

„Ja stojím pod dojmom jej tajomnej moci a nemôžem sa mu nijako vymknúť. A preto dnes žarty na stranu.“ „Ja ti neodporujem,“ pripúšťa Zandome vážnym tónom. „Keď žartujem, z toho nenasleduje, že neľutujem Mateho. Naopak, často rozmýšľam, prečo sa mal carcinom práve doň zasiať. Má toľko úrodnej pôdy, napríklad hneď v našom meste! A môj plytký rozum vystihol iba toľko, že sa dobrým zle vodieva. To je úkaz každodenný. Veď i národ hovorí, zlá zelina nevyhynie …“ „Ty ešte vždy žartuješ. Ja ti raz rozoženiem žarty. Odvediem ťa kamsi.“ „Viem už — k chorému. A v tom veru neviem, či ťa poslúchnem. Mňa nikdy nepresvedčíš, že hynutie človeka má v sebe čo povznášajúceho. Mňa to skôr znižuje, ochromuje. Oslabuje mi energiu, berie mi vôľu k práci. A ja teraz mám v hlave projekt veľmi dôležitý.“ Niko pozrel naň pozorne. Zvedavosť rozohnala dozvuky pohnutých výjavov pod Grabovikom. http://korpus.juls.savba.sk:8080/manatee.ks/annotation?pos=515092209&corpname=prim-4.0-public-all