Oficiálne pred zrakmi návštevníkov i pozvaných politických celebrít ukončili tzv. storočnú vojnu medzi rivalizujúcimi slobodnými kráľovskými mestami. Deklarovali svoju vôľu spolupracovať. Mier spečatili podpisom zmluvy a prípitkom z obrovských čiaš. Každý primátor mal však čašu iného tvaru a v publiku to jemne zašumelo. Nebude veľkosť pohárov ďalšou zámienkou na budúce nekonečné spory? Tento rok chceli organizátori pripomenúť slávu cechu kolárskeho. Jeho tradície návštevníkom predstavil pán Karol Smrek zo Starej Ľubovne. „Remeslu som sa začal učiť hneď po fronte, v roku 1945. Učňovské časy boli ťažké, platila zásada učeň – mučeň. Čo majster prikázal, to sme museli robiť, či v maštali, alebo okolo domu. Lepšie to bolo za tovarišských rokov, to som bol v Kežmarku, toto mesto mi prirástlo k srdcu. Naučil som sa tu naozaj poctivé remeslo, nerobil som už len kolesá, ale aj sánky, lyže, ohýbané operadlá na sánky," spomína Karol Smrek. Dnes má už 76 rokov, boľavé ruky z tvrdej roboty a smútok v očiach z toho, že jeho remeslo už nemá kto robiť. Východoslovenské noviny - Korzár 2003/07

Gusto je od teba starší, dáme ho do učenia, a keď sa vyučí, potom sa len jeho drž, on ti vždy poradí a keby bolo treba, aj sa o teba postará. Otec zaviedol staršieho syna do Viedne a dal ho tam k istému známemu krajčírskemu majstrovi za učňa. Chudáčik Gusto, koľko si tam len vytrpel! Cudzie mesto, cudzí ľudia, spočiatku sa tam nevedel s nikým ani dohovoriť. Majstri i tovariši bývali voľakedy na učňov náramne zlí. Niektorý majster učňa zauškoval pre hocijakú maličkosť a tovariši si zase robievali z nich posmech, ba ak nebol majster nablízku, niektorý surovec dovolil si učňa aj kopnúť. Nenadarmo sa vravievalo: učeň — mučeň. Nejaké nevycibrené chlapča, nejaký biednejší, neostrieľaný učník, čo sa hneď vo všetkom nevyznal, ani vyznať nemohol, bol niekedy naozaj mučeníkom. Nejeden to nevydržal, ušiel od lumpa, od surovca a domov prišiel s plačom: „Otec môj, mama moja, prečo ste ma tam dali, prečo ste ma tam dali ...?“ Šikula, Vincent: Vlha. Bratislava: Smena 1978.

[...]Text dokladu zvýraznené príslovie text dokladu uviesť prameň

Text dokladu zvýraznené príslovie text dokladu uviesť prameň

Text dokladu zvýraznené príslovie text dokladu uviesť prameň

Pracujte a žite statočne! Synovia sa rozlúčili s materou i s otcom a pobrali sa do mesta hľadať majstrov, u ktorých by sa čo najviac naučili. A veru nemuseli dlho hľadať. V meste ich ochotne prijali do učenia. Všetkým sa pozdávali pekne urastení, súci mládenci. Chlapcov nebolo treba tlačiť do roboty ako mechúr do vody. Každý z nich sa usiloval čo najlepšie si osvojiť remeselnícku zručnosť. Pravda, sprvoti to nebolo ľahké, veď každý začiatok je ťažký, a preto nie div, že sa vravievalo učeň — mučeň. Prvý sa vyučil remeslu najstarší syn. I vrátil sa do rodnej dediny ako kováč. „Nuž, ako sa ti vodilo, čomu si sa naučil, syn môj, u svojho majstra?“ privítal ho otec. „Majster mi neraz pripomínal a radil: ,Vtedy kuj železo, keď je horúce!‘“ „Veru dobre, múdro ti radil. A nielen železo treba kuť zahorúca, ale aj každú ponúkanú príležitosť treba čo najskôr využiť.“ Habovštiaková, Katarína: Remeslo má zlaté dno. Bratislava: Junior 1998.

Po návrate hrali „mexickým systémom“ aj doma a najmä vďaka tomu sa stali po prvý raz majstrami. Víťazom Copa Libertadores — juhoamerického Pohára majstrov — sa roku 1983 nečakane stalo mužstvo Gremio Porto Alegre z Brazílie. S prvenstvom nerátal ani jeho tréner Valdir Espinoza. Pred finálovým stretnutím s Peňarolom Montevideo viac-menej zo žartu vyhlásil, že ak Gremio vyhrá, prejde pešo 25 míľ, čo je približne 40 kilometrov. Sľub splnil... Každý nejako začína a nie zbytočne sa hovorilo učeň — mučeň. Aj Karl-Heinz Rummenigge nemal ľahké začiatky v mníchovskom Bayerne: „Stále som sa červenal. Keď sa mi prihovoril ktokoľvek z veľkých futbalových hviezd Bayernu, keď v kabíne hráči žartovali a rozprávali ostré vtipy, vždy ma zaliala v tvári červeň. Vtedy by som sa bol od hanby najradšej kdesi prepadol. Manažér Schwan spolu so mnou vláčil ťažké batožiny hráčov, do autobusu som si vždy sadal ako posledný, dlho som musel svojim spoluhráčom vykať.“ Fekete, Ján: Futbalový dekameron. Bratislava: Šport 1987.

Remeselnícki majstri bývali považovaní v agrárnom prostredí za prestížnych manželských partnerov, lebo „pri remeselníkovi sa žena toľko nenarobila“. Keď sa niekto chcel vyučiť, stálo ho to veľa úsilia, a neraz aj útrap, lebo učeň najmä na začiatku učňovskej doby bol skôr sluhom, poskokom pani majstrovej, neraz aj paholkom na hospodárstve majstra. Prvý musel vstávať a zakurovať v kachliach, posledný išiel spať, keď upratal dielňu, čo bývalo neraz aj 14 hodín pracovného času. Pomery učňa vystihovalo príslovie „učeň – mučeň“, „učeň je viac bitý, ako chleba sýty“. Ak si neobľúbil prácu, na ktorú ho často dali rodičia, vyjadrili to úslovím „remeslo mu smrdí“. Aj k práci tovariša boli zákazníci skeptickí, „tovariš – nevie nič“. Ale ak bol chytrý, až príliš vychytralý, konštatovali, že „už sa preučil“. No až po majstrovskej skúške „robí na svoju ruku“, teda samostatne pracuje vo svojej dielni a podniká. Studia Academica Slovaca 33. Prednášky XL. letnej školy slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mlacek. Bratislava: Stimul 2004.