| At line 93 changed one line |
| Text dokladu __zvýraznené príslovie__ text dokladu %%tip-Zdroj uviesť prameň /% |
| — Vari ste tu mali požiar? — Ale božeuchovaj, už len to by nám chýbalo. Aspoň od takej pohromy nás Hospodin zaratoval. Nie, pán môj, zhorel akosi sám. V ňom sa čosi chytilo, priveľa si vypil ; iba belasý plamienok z neho vybĺkol a zotlel, načisto zotlel a očernel ako uhoľ ! Aký to len bol skvelý kováč ! Odvtedy sa ani odviezť nemôžem ; nemá kto kone podkovať. — Všetci sme v rukách božích, tetuška, — povzdychol Čičikov. — Veď viete, že __božie cesty sú nevyspytateľné__. Tak čo, tetuška, prepustíte mi ich? — Koho, pán môj? — Nuž tých všetkých, čo vám pomreli. — Ale akože vám ich mám prepustiť? — Celkom jednoducho. Alebo mi ich hoci predajte, slušne vám zaplatím. — A to ako myslíte? Namojveru vám nerozumiem. Hádam by ste ich nechceli vykopať? Čičikov si uvedomil, že starena nič nepochopila, a tak neostáva iné, ako ešte raz ozrejmiť, o čo mu ide. %%tip-Zdroj Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava: Petit Press 2006. /% |
| At line 114 changed one line |
| Text dokladu __zvýraznené príslovie__ text dokladu %%tip-Zdroj uviesť prameň /% |
| Ondrej a Anastázia prijali sviatosť manželstva. O rok sa im narodila dcérka Tatiana. Borisko bol tichý, poslušný chlapec, rád miništrovával. Keď dokončil ľudovú školu, rodičia rozhodovali, kde ho dať. V rozhodovaní im pomohol pán farár. Postaral sa, aby dobrý chlapec chudobnej rodiny dostal sa na gymnázium. Po maturite sa sám Boris rozhodol, že nastúpi do kňazského seminára. Kňazstvo sa stalo jeho ideálom. Jeho túžba sa splnila a v roku 1937 bol vysvätený za kňaza. __Aké nevyspytateľné sú božie cesty!__ Od Moskvy putuje do ďalekej cudziny, kde sa stane kňazom. Aké asi predstavy mala Anastázia, keď sa jej narodil najmladší syn Boris a keď ho po prvý raz vzal na ruky jeho otec Nikolaj? Bola by vtedy uverila, že raz bude s tým chlapčekom putovať do ďalekej krajiny a tam sa stane katolíckym kňazom ? Po celý život bolo badať na tvári ruského chlapca a už kňaza akýsi utajený smútok za rodným krajom a žiaľ za nezvestnými bratmi. %%tip-Zdroj Janega, Štefan: Spomienky cirkevného sudcu. Bratislava: Oto Németh 2001. /% |
| At line 121 changed one line |
| Text dokladu __zvýraznené príslovie__ text dokladu %%tip-Zdroj uviesť prameň /% |
| Ten nevedel, že pred ním stojí Mišo Čajka, chcel mu dať odmenu za záchranu. No Mišo to neprijal, povedal kto je a žiadal len odpustenie pre seba a svoju ženu. Starý Villáni im odpustil a tak sa Mišo vrátil domov. Po pár rokoch sa Michalovi a Hanke narodil synček Janko a Hanka vyzdravela. Manželia boli zase spolu šťastní a všetko sa dobre skončilo. „ Podivno! – Tedy neresť stá už prehrmela nad tým párom a opäť blaha svitnul máj? __Sú tajné božie cesty veru!__ “ O slovenskom ľude a panstve: „Povedia: - ľud sám si na vine za svoje bôrgy, handry, špiny, za brloh, vo ktorom sa váľa, čmud bytu svojho, nízky lós, mrav drsný, v suk jalovca stuhlý – nech, keď tra robiť, nezaháľa, nech vetché nepodpiera uhly,... Chce žiť! Chce rásť prez všetky hate, čo veky v priek mu nakládli, i ktoré uplietol si sám! %%tip-Zdroj http://korpus.juls.savba.sk:8080/manatee.ks/annotation?pos=276641411&corpname=prim-4.0-public-all/% |
